Báječný muž Kamil Peteraj a knihy
Sám seba označuje pojmom ,,literárny obžero“. Má skutočne široký záber – od gréckych filozofov cez prekliatych básnikov a ruské romány až po súčasné memoáre. Prinášame vám rozhovor s báječným mužom, básnikom a textárom - Kamilom Peterajom.
Akú knihu momentálne čítate?
Ja ich čítam asi sedem, ale jedna z nich je napríklad Zbýva jen hluk. Vynikajúca kniha o hudbe, o tom čo sa všetko stalo v sociológii hudby, čo sa deje, ako sa vyvíjali trendy vo vážnej hudbe aj v populárnej hudbe... lebo dnes je hudba obrovské smetisko a trošku sa v tom vyznať nezaškodí. Mám na stole vždy šesť, osem kníh, takže teraz neviem, ktorú vám mám skôr ešte ďalšiu povedať.
A neprelína sa vám to?
Nie, lebo ja niektoré nedočítam, niektoré odložím. Sú knihy, ktoré vo vás vzbudzujú úžas. Taká kniha napríklad je, teraz vyšlo súborné dielo Jána Ondruša, vynikajúceho slovenského básnika. Ja to nemôžem povedať ako autor, lebo tak sa asi nemá hovoriť o spisovateľoch, ale myslím si, že keď poviem, že nie najlepší ale jeden z najlepších slovenských básnikov. Potom sú vždy nejaké súčasné romány, ktoré vidíte na pultoch kníhkupectiev. Niektoré začnem čítať, niektoré si len tak pozriem a už viem, že tak to asi nie. A niektoré povedzme, že sú také veľmi zaujímavé... Potom je to klasika. Ja si na také prečistenie, tej autorskej telocvične, ktorú mám v hlave, vždy vytiahnem Čechovove poviedky napríklad, Dostojevského. Vôbec túto ruskú literatúru, romány, hlavne z konca devätnásteho storočia, ale aj z dvadsiateho storočia, sú vynikajúce. No a potom samozrejme to, čo sa tak vynorilo za posledných päť rokov, to sú knihy spomienok, alebo také memoárové veci. Ktoré sú veľmi dobré, keď to píšu dobrí autori ako Mrožek, Máraj... Teraz vyšiel celkom zaujímavý Karel Kryl, také tie jeho články, ktoré mal v Slobodnej Európe. Ludvík Vaculík, výborný fejtonista, ktorý píše fejtóny pre Lidovky. A to je taká kniha, ktorú neprečítate naraz, tak si prečítam tri, štyri fejtóny, potom si dám nejakú gigarku, dve, tri si prečítam... A k tomu takú dlhú knihu, takú long beletriu, kde povedzme prežúvate tristo, štyristo strán, ale dobrých. Ja to takto striedam. No a potom samozrejme nejaké básne. Čiže ja som taký obžero literárny a obžieram sa, z rozličných strán si vyberám tie čerešničky. A samozrejme mám komplexy voči svojej vlastnej knižnici, lebo ju mám obrovskú a viem, že tie knihy, ktoré tam sú, mnohé už nikdy neprečítam. To ma najviac hnevá, keby sa dalo predĺžiť môj život, tak toto je určite jeden z vážnych dôvodov, pre ktorý by som poprosil toho pána, čo tam je hore, aby mi dal nielen ten život dlhší na to, ale hlavne dobrý zrak a dobrú myseľ.
Akú knihu by ste nikdy nevzali do rúk?
Viete čo, ja nie som predpojatý. Ja si myslím, že každá kniha, ktorá si nájde svoj čitateľský okruh a má úspech, si zaslúži svoje miesto na slnku. Neznášam literárnych kritikov, ktorí tak všelijako zvozia autorov. Ja vždycky hovorím, keď si taký múdry, tak to napíš. Najťažšie je chváliť, umenie chváliť, ale inteligentne, je veľmi ťažké. Plutarchos, jeden z veľkých starogréckych filozofov, mal takú knihu Přátelé a pochlebníci a tam ma zaujala jedna veta, keď som bol mladý, ktorá mi veľmi pomáhala v živote. Chvála je druh opovrhnutia. Tá veta mi vždy, keď ma niekto chválil, vždy mi tak vzadu v hlave niečo hovorilo, pozor, pozor.
Je nejaká kniha, ktorá vám ovplyvnila život?
To by bola dlhá debata, ale boli knihy, ktoré ma voľakedy veľmi ovplyvnili... Boli to Victor Hugo, Jaroslav Hašek a jeho Osudy dobrého vojáka Švejka atď.. Taká tá konvenčná literatúra. Čo sa týka poézie, tak jednoznačne to bola francúzska poézia, t. z. Apollinaire, Rimbaud, teda prekliati francúzski básnici. A z ruských básnikov... existuje básnik, o ktorom sa hovorí, že je to básnik pre básnikov, volá sa Velemir Chlebnikov. Je to autor, ktorý je vlastne inšpiromatický pre básnikov, ktorý možnože nie je ani tak pre čitateľov, ale ten, kto píše alebo chce písať poéziu, tak v tom Chlebnikovovi nájde toho strašne veľa. Bol to taký tulák, pútnik, v kufri nosil svoje básne, zahynul, ani sa nevie poriadne ako, ale je to úžasný autor. Existuje v geniálnom preklade Jiřího Taufera a kniha sa volá Čmáranice po nebi. Do tej často chodím ako do takej dobrej špajze, kde sú stále dobré ingrediencie. Keď to človek číta, tak si vždycky poviem, že počkaj, počkaj, neuleť. Chvála je druh opovrhnutia.
napísala: Bc. Karolína Lacová
foto: internet
