„Cez tŕne k hviezdam”
„Splnilo sa mi to, po čom som vždy túžil”, povedal Pavel Medveď, mladý študent a zároveň tréner futbalového klubu. Pavel je z Báčskeho Petrovca, teraz býva na Slovensku, kde študuje už päť rokov. Od malička hrá futbal, a už štyri roky je trénerom futbalového klubu ČFK v Nitre. Hovorí, že táto práca je to, čo ho najviac napĺňa.
Dobrý deň Pavel, mohol by si nám niečo o sebe povedať?
Dobrý deň prajem. Ako už viete, som z Báčskeho Petrovca, kde som aj absolvoval základnú školu Jána Čajaka. Zmaturoval som Strednú poľnohospodársku školu vo Futogu, veterinársky smer. Na Slovensku študujem už piatý rok, som absolventom Pedagogickej fakulty, katedry telesnej výchovy a ekológie. Okrem tohto chodím aj na Trénerskú školu v Trenčíne, kde si zlepšujem svoje trénerské kvalifikácie.
Prečo si sa rozhodol študovať na Slovensku, a ako sa ti tu páči?
Po ukončení strednej školy, získal som nejaké informácie od ľudí, ktorí tu už študovali. Poslal som prihlášku a na šťastie bol som aj prijatý. Som veľmi spokojný aj s odborom, ako aj so systémom školstva v tomto štáte. Myslím si, že dobrý systém potrebujú všetci, či to je firma, futbalový klub, škola alebo hociaký priemysel.
Povedz nám, od kedy hráš futbal, a prečo si svoj talent usmernil práve na trénerstvo a nezostal aktívnym futbalistom?
Futbalom sa zaoberám od mojich ôsmich rokov. Trénovať som začal v Petrovskom klube Mladosť, a ostal som tam do mojich 14 rokov. Pokračoval som v Novosadskom klube Vojvodina, kde som trénoval iba pol roka. Potom som dostal pozvanie do Čelareva, klub ČSK, a tom som aktívne hral štyri roky. Keďže sa mi nepodarilo dostať sa k seniorom, opustil som tento klub.
Prečo sa ti to nepodarilo?
Bolo tam veľa vonkajších faktorov. V tom čase sa menila štruktúra klubu, tréneri, veľa hráčov poodchádzalo. Každý si vybral svoju cestu, a mňa cesta viedla na Slovensko.
Po príchode na Slovensko si hneď začal trénovať či si ešte aktívne hral futbal?
Aktívne som hral futbal ešte pol roka, a to v jednom vidieckom klube. To už bolo iba tak, rekreačne. Už vtedy som začal prejavovať záujem o trénerstvo. Zoznámil som sa s niektorými ľuďmi, ktorí ma usmernili, povedali kde môžem získať trénerskú licenciu. Podal som prihlášku na Euro C licenciu do Futbalového zväzu nitrianskeho kraja a bol som prijatý. Po získaní licencie šiel som trénovať žiakov do 15 rokov a bolo to v meste Ivanka pri Nitre. Potom ma pozvali trénovať vyššiu ligu, tu v Nitre - klub ČFK, kde pôsobim dodnes. Vtedy som trénoval 12 ročných chlapcov, ktorí dnes už majú 15 rokov. Hrali sme vtedy druhú ligu, potom sme postúpili do prvej. Dnes hráme druhú ligu a myslím si, že je možný návrat do prvej. Bol by som veľmi rád, keby sa nám to podarilo.
Páči detí trénovať? Si tu spokojný?
Práca s deťmi, resp. hráčmi v tomto veku, je to, po čom som vždy túžil. Po svojej štvorročnej trénerskej kariére môžem povedať, že ma toto viac napĺňa ako aktívne hrávanie futbalu. Mal som všelijakých trénerov, niektorí ma naučili viac, iní menej, a myslím si, že som si od každého zobral iba to najlepšie. Učil som sa na ich chybách, a usilujem sa svojim hráčom dávať svoje maximum.
Aké sú tvoje planý do budúcna?
Po prvé by som chcel získať Euro B licenciu. Tréner s platnou B licenciu môže trénovať seniorov v rámci Európskej únii, maximálne po tretiu ligu. Taktiež by som chcel získať Euro A licenciu, s ktorou by som mohol trénovať seniorov v prvej ligy. Potom nasleduje Euro Pro licencia, je to vlastne tá najlepšia, ktorú tréner môže dostať. S touto licenciu môže trénovať tých najlepších futbalistov, vrchol futbalu. Pevne verím, že sa mi to podarí.
Taktiež ti to prajem. Keďže študuješ a zároveň aj trénuješ, máš ešte voľného času? Ak áno, ako ho tráviš?
Myslím si, že voľný čas má každý človek. Svoj voľný čas trávim tromi spôsobmi: na internete, stretávam sa s kamarátmi alebo chodím na prechádzku alebo pozriem si nejaké futbalové zápasy.
Čo by si odporučil chlapcom, ktorí by mali záujem trénovať futbal?
Môj motto je: „Cez tŕne k hviezdam”, čo znamená, že to, čo naozaj chceme môžeme aj dosiahnuť. Treba mať silnú motiváciu, snažiť sa a nevzdávať to, je najťažšie. Tiež si myslím, že detí by nemali rozhodovať medzi futbalom a školou. Niektorí z najlepších hráčov sú aj doktori medicíny. Tak, ako som v úvode povedal, cesta k úspechu nie je jednoduchá. Treba sa veľmi snažiť a byť vytrvalý.
napísala: Bc. Teodora Ilić
foto: autorka, archív Pavla
