Človeku spraví dobre trochu dobrodružstva
Martin Albert už dvadsaťdva rokov vozí ľudí z východu na západ a zasa späť. Nepotrebuje viesť vlastnú firmu, nepotrebuje vlastniť autobus. Prechádza severom južnej trasy a baví ho šoférovať. Hlavne cez zákruty okolo horského prechodu Zbojská.
Ako ste sa dostali k povolaniu šoféra?
V našom kraji je málo pracovných miest. Nebolo o čom uvažovať. Nepotrebujete žiadnu špeciálnu školu, nemusíte stáť pri páse vo fabrike.
Čo je na práci šoféra najlepšie?
Idete svojou trasou. Ak nie ste v kolóne, rýchlo smerujete dopredu. Za vami sedí kopec ľudí, ktorí idú s vami. A vy ich dopravíte do cieľa. Máte to v rukách, je to úplne jasné, nie je o čom uvažovať. Oni sa potrebujú cestovať, vy šoférujete autobus. Systém občas aj funguje.
V jednoduchosti je krása.
Áno! Bez dilemy. Je v tom spokojnosť, ak sa všetko podarí. Ľudia vystupujú z autobusu, vítajú ich príbuzní, berú im z rúk batohy, spolu odchádzajú. A viete, často krát, keď prichádzam na zastávku, ľudia sa usmievajú do okien, ďalší ľudia sa usmievajú z okna autobusu, potom sa stretnú a z toho má človek dobrý pocit. Ale nie vždy to ide hladko a nie vždy to závisí odo mňa. Často sú na diaľnici kolóny, hlavne v piatok, alebo sa pokazí autobus. Aj to sa stáva, ale ja za to nemôžem a myslím, že ľudia to väčšinou chápu.
Spomínate si na nejaký väčší problém?
Neviem, či najväčší, ale raz, keď sme vychádzali z Bratislavy, jedno koleso bolo dosť divné. Nič vážne, len to trochu drhlo a nevedeli sme s kolegom, či sa to ešte nezhorší. Za Nitrou sa to zhoršilo, ale stále nič vážne. Pre istotu sme to odstavili vo Zvolene. Vysadili sme ľudí a pozreli sme sa na to. Sú tam garáže. Všetko vyzeralo v pohode, poznáte to, také závady sú úplne najhoršie. Keď nič nevidieť ale kazí sa to a neviete čo sa kazí a neviete, čo opravovať. Tak sme sa s tým trochu pohrali, doladili sme zopár skrutiek, dofúkli sme gumu. Trvalo to asi trištvrte hodiny. Naložili sme cestujúcich, prišli sme do bystrice, naložili sme tých pár ľudí, čo na nás ešte čakali, a čo myslíte? Päť kilometrov za bystricou prásk! Posrala sa nám guma. Rana ako z dela.
To isté koleso?
V tom je ten vtip, úplne iné koleso. Praskla duša. Tak sme to odstavili, ľudia šli fajčiť a s kolegom sme zavolali servis. Kým prišiel servisák, prešla polhodina. Chápete? Ten chlap bol celkom nový a my sme mu museli radiť, potom sme zistili, že s tým nič nenarobíme a čakali sme na rezervný autobus. Kým prišiel, prešla ďalšia trištvrte hodina. Kebyže nemám vo zvolenskej SAD-ke kontakty, tak by to trvalo dvakrát toľko. Takže ten autobus konečne prišiel, začal sa otáčať a zistil, že nemá miesto. Zasekol sa. Kým vybral tú sprostú zákrutu, kým sa otočil, mysleli sme, že nás porazí. Keď sme konečne naštartovali, mali sme trojhodinové oneskorenie. To bol môj rekord.
Urobilo potom SAD nejaké opatrenia?
Vykašľali sa na to. Servis sa nezlepšil ani náhodou.
A čo cestujúci?
Väčšinou to chápu. A viete, časom, keď si na to človek spomenie, vidí len ďalší problém, z ktorého sme sa svojpomocne dostali. Niektoré veci človek nezmení. Kašľať na to. Až bude ďalší problém, uvidíme.
Sú cestujúci viac drzí, než pred pár rokmi?
Tak to nie je, ako sa správate vy k nim, tak vám oni odpovedajú.
Je v tom rozdiel, kedysi, keď ste začínali a teraz, keď máte prax dve desaťročia?
Myslím, že mám väčšiu istotu. Ale vždy som rád šoféroval. Som prekvapený, že ma to ešte baví. Skúšal som rôzne trasy, raz dokonca aj mestskú, ale to je strašná nuda, úplne hrozná rutina. Zastávky každých sto metrov. Chcel som vždy robiť diaľky, ale zase nie priveľké. Chcem mať normálny rodinný život.
Uvažovali ste niekedy o zmene práce?
Stokrát, ale vždy len tak, reálne nemám šancu zmeniť miesto a čim viac sa budem šprajcovať, tým horšie. Viete, myslím, že by som nemohol robiť nič iné. Po ceste vidíte kopec ľudí, v bystrici pijeme kávu, v tisovci máme obed, občas prší, sneží, raz bola taká hmla, že nebolo vidieť na cestu. Občas máme fakt šarmantné cestujúce, alebo nastúpi nejaký môj kamarát a kecáme a vtedy je to fajn.
A piatkové tlačenice?
To je asi najhoršie na mojej práci.
A čo je najlepšie?
Keď je suchá cesta, večer, nikde nikto nie je, sme v lese, v zákrutách, mal som takého kolegu, čo vždy, keď sme išli cez Gemer, tak opakoval, že, predstav si, že by tu boli teraz zbojníci. Viete, v Tisovci je taká tabuľa, že vitajte v zbojníckom kraji. Vtedy mi ten kolega liezol na nervy, ale teraz si na to často spomínam. Človeku spraví dobre trochu dobrodružstva. Je to vec prístupu. Všetko je vec prístupu, nech robíte čokoľvek. Môžete na to buď nadávať, alebo niečo zmeniť, alebo sa snažiť o spokojnosť. Ale nadávať nemôžete večne, to je hlúposť. Bolo by fajn, keby každý našiel niečo, čo ho aspoň trochu baví.
napísala: Bc. Ivona Pekárková
foto: internet
