Na zážitky úzka Manínska tiesňava (spomienky na november 2011)
Šiesty november a vonku je krajšie ako počas najfarebnejšieho Babieho leta. Nebudeme predsa sedieť doma! Ja a moji dvaja kamaráti vyrážame autom do Manínskej tiesňavy. Veď som si googlila – samá turistika, pekné obrázky. K tomu reči starších príbuzných spojené nielen s krásnou prírodou ale najmä s rekreačnými pobytmi. Som zvedavá pôvodom-Považanka a preto našej turistickej skupinke navrhujem práve tento smer.
Neparkovanie v autokempingu
Ôsma hodina ešte ospalo odhadzuje hmly z cesty. Do Manínskej tiesňavy cestujeme autom, premáva tu však aj autobus. Peši sa sem možno dostať z Považskej Teplej a týmto spôsobom sa aspoň vyhnete prvémuproblému – parkovaniu. Viem, správny turista ide na turistiku peši. Ale z Beluše? Takmer nemožné, ak sa nechceme vrátiť potme, ktorá je v novembri už okolo štvrtej.
Web síce informoval o autokempingu, na ktorý sme sa spoliehali i my, ale pri pohľade naň mi napadli dve myšlienky. Prvá sa týkala nezodpovedanej otázky, ako toto niekto môže nazývať autokempingom a druhá nevedela pochopiť, prečo je tá hrdzavá závora pri jeho vstupe zamknutá (napriek tomu že pešo aj na bicykli vôbec nebol problém závoru obísť a slobodne sa v areáli pohybovať). Zodpovedaná mi bola len druhá myšlienka. Doma som sa prostredníctvom internetu dozvedela, že kemp je otvorený len od mája do septembra. Tie krásne obrázky modrého kúpaliska a zrubových chatiek ma však zmiatli. Ja som počas svojej cesty videla len ošarpané kúpalisko s pomerne zanedbaným areálom, ktorý by nutne potreboval rekonštrukciu. Videla som snáď iný autokemping? Neriešim. Prišli sme predsa zdolať Veľký Manín. Zaparkujeme na krajnici, tak, ako aj niekoľkí pred nami, a ďalej ideme po vlastných.
Poznanie po ceste
Náučný chodník začína pri spomínanom kempingu. Od neho stretávame dvanásť zastavení, každé s tabuľou. Tie sa striedavo zameriavajú na geológiu, rastlinstvo a živočíšstvo Manínskej tiesňavy, či na jej samotný vznik. Tiesňava sa stala prejazdnou až v roku 1933 vďaka odstreleniu časti brala v jej najužšom mieste. Dovtedy cez ňu vozy prechádzali skutočne obtiažne – tovar z nich sa musel vyložiť, voz rozobrať, za úžinou znova poskladať a naložiť. Od roku 1967 je táto približne 188 hektárová oblasť vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu. Okrem skutočne krásnej prírody sa pýši i dvomi naj. Manínska tiesňava je najužším kaňonom na Slovensku a v lokalite sa nachádza i Kostolecká tiesňava, najväčší slovenský skalný previs. Vápencové pohorie tak pokojne pozorujeme z asfaltovej cesty. Pri prechode úžinou stretáme auto. Cesta sa z asfaltovej mení na drevený prechod a autu sa treba vyhnúť pri jej úplnej krajnici. Pri tolerantnosti oboch strán to ide vcelku ľahko.
Po červenej
Spoza skál vykúka dedina. Záskalie je tiché, sem-tam v ňom stretáme jeho obyvateľov. Idú na omšu. Stále nás vedie červená značka a Manínsku tiesňavu strieda Kostolecká. Prvým, konečne turistický vrcholom, sú Bosmany (659 m). Cesta na ne je síce označená, ale veľmi slabo vychodená. Pohľad zhora je však krásny. Počasie na jednotku, výhľad tiež. Od Bosmian začíname pochybovať o našich orientačných schopnostiach. Červená už nie je taká pravidelná, mapa nám ukazuje zelenú a jediným záchytným bodom sa stáva akýsi dom smútku v Drieňovke. Naším cieľom je stále Veľký Manín, no dopracovať sa k nemu je stále ťažšie a ťažšie. Vyznačená trasa na mape opisuje okolo tiesňavy okruh, samotné značky ktoré v nej stretáme sú však bludným kruhom a my sa musíme na cestu spýtať. „Načo idete na Veľký Manín, veď tam nie je nič vidieť“, znie rada náhodného turistu. V orientácií má tiež značné medzery a od našej pôvodnej trasy nás iba odrádza.
Veľký a žiadny
Cestu sme nakoniec našli. Cez les vystupujeme mierne strmo až Pod Veľký Manín (640 m). Smer na samotný Veľký Manín (891 m) je naďalej neznámy. Niekde sme sa museli stratiť. Náš cieľ zmizol v žltej značke, ktorú sme ale po ceste nestretli. Orientačná tabuľa nás láka na druhú alternatívu – vápencovú jaskyňu. 820 metrov v našich nohách a po výstupe prekvapenie: (iba) ceduľka Vápencová jaskyňa. Vyšli sme na najvyšší bod ktorý sa v danej lokalite dal dosiahnuť, uvideli kúsok Považskej Teplej a skupinovo sme sa zhodli na tom, že Manín sa dnes nekoná. Doma som si mapu prezrela poriadnejšie, dokonca som si prečítala aj webové návody na trasu, ktorá mala byť skutočne fantastická, kochania sa plná, no hlavne značená. Kde sa stala chyba? Možno je aj turistické značkovanie, rovnako ako autokemping, od septembra nedostupné. K autu schádzame po serpentínach, dovoľujeme si dokonca „prekročiť“ územie zatvoreného rekreačného areálu.
Jeseň Manína
Manínska tiesňava sa nám postupne stráca z dohľadu. Opúšťame teda oblasť, ktorej nemožno uprieť nevšednosť, zaujímavosť či množstvo vzácnych rastlinných druhov. Jej divokosť sa bohužiaľ prejavila na značení, ktoré nám dnešný zážitok trochu pokazilo. Skaly, previsy, tiché dediny, to všetko je krásne. Ale samotná turistika od konca náučného chodníka (a často na vlastnú päsť) je trochu úzka - v metaforickom ponímaní. Pohľad na zastaralé budovy, okrem zrekonštruovanej školy Petra Jilemnického a niekoľkých penziónov, zase príliš šedý. To čaro tiesňavy, o ktorom som od toľkých počula, akosi ticho zaniklo. Šiesteho novembra sa proste vpilo do farebnej jesennej nedele.
napísala: Bc. Kristína Lišková
foto: autorka
